5. septembra 2016 boli dva roky ako sme začali debničkovať. Plánovali sme to na 1. septembra, ale nevyšlo. Problémy so spustením webstránky. Pamätám si na to veľmi dobre, tá nervozita, že veci nejdú podľa našich plánov a najradšej by som už predala aspoň polovicu urodenej mrkvy 😀
Keď sme sa rozhodli ísť do niečoho takého, nemali sme nič. Skúsenosti, peniaze či kontakty. Jednoducho dvaja mladí a zanietení. My sme hlavne verili sme tomu čo ideme urobiť. Školu sme skončili v máji, jún sme si dali na rozmyslenie a oddych. Potom nasledovalo obdobie zisťovania. Zisťovania všetkého. Aký je rozdiel medzi s.r.o. a živnosťou, čo je hosting a na čo nám je vôbec nejaký server.
Prešli sme si dvojmesačnou cestou a po tom ako sme už mali dohodnutého farmára, včelára a predaj oleja, spustili sme web. Tomáš sa veľmi rozčuľoval a videl na ňom všetky chyby sveta, ja som už chcela nech to je proste spustené, chyby doladíme potom. Uvedomili sme si, že chyby tu budú stále, vtedy, po roku, po dvoch a budú aj o 10 rokov. Lebo o tom je to celé ľudské snaženie, zdokonaľovať.
Vtedy, pred dvoma rokmi prišlo veľmi pomaličky, ale predsa obdobie objednávok. Jedna debničkárka, ďalšia a za nimi ďalší. Ono by to nebolo nič výnimočné, keby sme mali auto. Ale my sme ho nemali. Mali sme 24 rokov a pocit, že všetko sa nejako dá, že keď človek verí tomu, čo robí, tak sa to raz všetko oplatí. No, ešte k tomu autu. Bolo nám jasné, že takto sa to dlho udržať nedá. Začali sme v septembri a išli sme do zimy. Naše štvrtkové rozvozy boli svojim spôsobom krásne. Deň pred tým som ručne vypísala každú objednávku, spravila si zoznam, čo je potrebné nasledujúci deň vyzdvihnúť. Ráno, vo štvrtok sme si sadli na MHD, s ruksakmi a našou ťažkou veľkou drevenou debničkou a išli po tovar. Nie vždy nám farmár priniesol zeleninu do Košíc, tak sme z MHD prestúpili na autobus a šli do Rozhanoviec. Tam sa nám veľakrát stalo, že sme vyzdvihli zeleninu, vonku snežilo a do autobusu naspäť do Košíc sme mali ešte 25 minút. Tak sme stáli na zastávke a zohrievali sa debatami o tom, ako raz na túto situáciu budeme spomínať.
Nikdy sme neboli kupovať zeleninu v obchode alebo niečo podobné, ak niečo chýbalo, ospravedlnili sme sa zákazníkovi, s trochu trápnym pocitom nedokonalosti, vrátili sme peniaze za nedodaný tovar a išli sme ďalej.Takto sme fungovali pol roka. Po zozbieraní tovaru sme ho potriedili a tu už (nie stále, niekedy sme aj večerný rozvoz dali MHD) nám pomohli naši kamaráti. Pre nich to veľakrát bola maličkosť, ale pre nás to bola obrovská pomoc.
[su_quote]…môj oco prišiel z diaľky viac ako 100 km, len aby nám pomohol večer rozniesť našich 5 objednávok…[/su_quote]
Najkrajšie však bolo, keď nám prišiel pomôcť môj oco. Pamätám si ako zo začiatku, keď sme spomenuli, že by sme chceli podnikať nás rodina odhovárala, že to bude ťažké, že to zaberie všetok čas a podobne. My sme to vedeli, ale netušili sme do akej miery. A potom. Predstavte si tú vieru a dôveru, keď môj oco prišiel z diaľky viac ako 100 km, len aby nám pomohol večer rozniesť našich 5 objednávok a išiel naspäť. Na túto rodičovskú dôveru nikdy nezabudnem, nikdy.
Časom sme zhodnotili, že takto sa už nedá ďalej, tak sme to začali riešiť. Kúpili sme si chladiarenské auto, kam sme dali svoje úspory. Pomenovali sme ho Zimko. Rastieme pomaličky, ale s vedomím, že nemáme investora a ani nám nedýcha na krk žiadna banka.
Po tých dvoch rokoch som sa dostala zrazu do jedného kruhu. Bežné dni- objednávky, export, newsletter, fb, fotenie produktov, vymýšľanie nových receptov, stretnutia s novými dodávateľmi, testovanie produktov, vaše spokojné či nespokojné pripomienky, zlepšovanie systému… je toho tak veľa, že zrazu som zabudla, čo vlastne robím, kde je cieľ. Lebo toto všetko má svoju obrovskú hodnotu. Škoda, len, že na takúto veľkú vec dokáže človek popri každodenných starostiach akosi pozabudnúť. A tak si to tu celé pripomínam.
[su_quote]…debničkujeme, lebo chceme podporiť Slovensko, hlavne VÝCHOD…[/su_quote]
Že debničkujeme, lebo chceme podporiť Slovensko, hlavne VÝCHOD. Nemôžeme všetci utiecť do Bratislavy či do zahraničia. Mne stále vadili a vadia ľudia, ktorí sa len sťažujú a hovoria, že všade je všetko lepšie. No v daných krajinách sa musel niekto postarať o to, aby tam bolo lepšie. Preto som sa vrátila na východ a svojou aktivitou sa snažím zlepšiť, nielen kritizovať. Podporujeme farmárov a prvovýrobcov. Keď si dokážeme kúpiť mrkvu vypestovanú bez chémie z Nižnej Hutky, prečo by sme ju mali kupovať z Holandska, plnú pesticídov?! Snažíme sa k ľuďom jednoducho a rýchlo dostať naozaj kvalitné potraviny, nielen zeleninu, ale aj kváskový chlieb, džemy bez cukru či oleje lisované za studena, fantastické mliečne výrobky, ktoré nemajú v okolí konkurenciu. Napríklad také kozie žervé by som dokázala jesť aj každý deň. Pri zahryznutí do kváskového chleba viem, že to nie je len nafúknutá biela múka. A o čokoláde či tyčinkách ani nehovorím. Minule som jedla slávne belgické pralinky, pár dní pred nimi zase pralinky od našich košických čokoládkarov a nedali sa porovnať. Belgické sú už pásová výroba s nejakou aurou známej kvality. Tie naše- jedna báseň.
Vyštudovala som etiku a týmto celým ju dávam do praxe prostredníctvom debničkovania. Dávam do toho svoje srdce aj dušu, učím sa veľa vecí, ale čo je hlavné- verím. Verím, že to má zmysel, že kvalitné potraviny máme hneď za rohom, že stravovať sa zdravo má zmysel.
Verím, že touto svojou činnosťou dokážem aspoň trochu zlepšiť Slovensko k lepšiemu. Pomaly, ale isto.
